Smutná pravda býva, že to, čo máme si nevážime a nevieme to doceniť. Obzvlášť to platí o našej domovine. Pred niekoľkými stovkami rokov za jej slobodu a suverenitu bojovali neúnavne naši predkovia ako Štúr a Bernolák. Dnes sa už len pozastavujeme nad nevydarenými situáciami a komentujeme, že sa to môže udiať len na Slovensku. Nepodrývame si sami svoju národnú hrdosť?
Čo nás čaká do budúcna?
Tak ako naša hokejová reprezentácia, ani mi si nevieme ubrániť svoje postavenie a byť pyšní na domovinu. Mnoho ľudí radšej cestuje do zahraničia. Nie len z ekonomického hľadiska, ale preto, že chce žiť niekde inde. Žeby sme si neuvedomovali svoje dedičstvo a nekultivovali ho ďalej? Starší ľudia, ktorí si prežili aj vojny by nám odpovedali pravdivo, a to áno. Aj napriek zložitej ekonomickej situácii v akej sa nachádzame, nevidíme, ako je pre nás celé Slovensko domovom. Naopak. Skôr sa mladí ľudia stotožňujú so zahraničnými hviezdami ako so slovenským Štefánikom. Čo tomu chýba, aby sme sa zmenili? Určite propagácia. Na rozdiel od rôznych youtuberov, politické a historické osobnosti našej krajiny sa preberajú dokopy na jednej vyučovacej hodiny slovenčiny a dejepisu. Nie je to nič, čo by zmenilo názor a pohľad na svet.
Naopak. Registrujeme to, no náš nezáujem to odsúva do kolonky nezaujímavé. Naopak Američania sa denno denne učia o svojich dejinách aj napriek tomu, že o cudzích nevedia absolútne nič. Pre nich to ani nič neznamená. Sú hrdí na seba a veria si tak ako ich otcovia a starí otcovia.
Ak sa národne budeme združovať len na športových podujatiach, nikam sa neposunieme, dokonca zničíme kultúru, ktorá nám bola zanechaná. A to by bola prenesmierna škoda. Namiesto negatív ako politická scéna alebo chudoba by sme sa mali zamerať na ľudí, ktorí skutočne tvoria jeden národ. Na prírodu, ktorá nás vychovala a na pamiatky, ktoré nám ostali na renováciu.